NEROBME MEDZI ĽUĎMI ROZDIELY
(homília Jiřího Prokůpka)

V podvedomí nás, veriacich, drieme, že my sme tí lepší. Že patríme k elite spoločnosti. Že poznáme celú pravdu o živote a aj po živote a máme tak tendenciu všetkých inak zmýšľajúcich alebo neveriacich alebo inak žijúcich prehliadať. Povyšovať sa nad nich, pohoršovať sa nad nimi. Moralizovať ich a niekedy aj zatracovať. Ale Ježiš oceňuje vieru pohanského stotníka. Dokáže hovoriť pri Jakubovej studni so Samaritánkou. Nerobme preto rozdiely medzi ľuďmi, nechcime sa zaraďovať do kást. Lásku máme venovať všetkým ľuďom bez rozdielu. Dávať prednosť jednému pred druhým znamená nemať ešte dokonalú lásku, píše sv. Maxim Vyznávač. Vážme si každého človeka bez rozdielu - buďme ako Ježiš, ktorý sa nevyhýba ľuďom žijúcim alebo zmýšľajúcim inak než on.

Aj v súčasnej dobe existujú choroby, proti ktorým nie je liek. Stačí pripomenúť AIDS, rakovinu, na ktorú umiera veľmi veľa ľudí. V dobe Ježišovej a aj v Starom Zákone to bolo malomocenstvo. U človeka, u ktorého sa objavujú prvé príznaky tejto choroby, musel žiť s ostatnými rovnako postihnutými v totálnej izolácii od zdravých a už z diaľky volať „nečistý, nečistý“. Táto choroba bola umieraním zaživa. Malomocný, ktorý prichádza k Ježišovi (Mk1,40-45), veľa riskoval. Opustil izolačný tábor a prišiel medzi zdravých, ktorých mohol nakaziť. Zákon pre takéto správanie prikazoval trest ukameňovaním.
Hovorí sa „risk je zisk“. A v prípade tohto malomocného sa toto porekadlo naplnilo. Vsadil všetko na jednu kartu. Veril, že ho Ježiš zachráni a tak sa nakoniec aj stalo.

V súčasnosti a zvlášť v našich pomeroch je veľa ľudí, ktorí trpia duchovným malomocenstvom. Nikto si ich nevšíma, nezaujíma sa o nich, nemá pre nich slovo pochopenia alebo pomocnú ruku. Matka Tereza kedysi na Západe prehlásila, že tu ľudia nie sú chudobní hmotne, ale láskou.

Do väzenia sa dostala jedna mladá žena, ktorá si odpykávala trest za vraždu. Väzenkyne pravidelne navštevovala jedna rehoľná sestra. Ale v prípade tejto ženy bola upozornená, nech tam radšej nechodí, pretože je veľmi nebezpečná a mohla by ohroziť aj jej život. Sestra nahliadla okienkom cez mreže a videla tú ženu, ako sedí na posteli a je strašne smutná. Poprosili dozorcu, aby jej otvoril celu a pustil ju dnu. Sestra si sadla vedľa väzenkyne, objala ju okolo ramien a pobozkala ju. Žena sa rozplakala a ticho povedala: „To je prvý bozk, ktorý som vo svojom živote dostala.“

Aj my sa snažme druhých dotýkať, pozdravom, úsmevom, slovom a činom. Taký úsmev má dvojitý efekt. Skrášli našu tvár a urobí druhému radosť. Mocným posilnením sebavedomia blížneho je slovo ocenenia, pochvaly a povzbudenie. K druhým nás privádza aj láskavý prístup. Snažme sa teda ako Ježiš s jeho pomocou uzdravovať duchovne malomocných, ktorých je okolo nás čím ďalej tým viac. Šírme okolo seba lásku, lebo bez nej náš život a viera strácajú na svojom zmysle. Láska je totiž najdôležitejší dôkaz Boha.